Môj otec zomrel v marci na Morave. Počas svojho života žil 35 rokov v Bratislave. Po odchode do dôchodku odišiel bývať na Moravu a matka zostala bývať v ich spoločnom byte v Bratislave. Otec býval na Morave, kde vlastnil rodinný dom aj s pozemkom a po ukončení VŠ sa tam za ním presťahoval aj môj mladší brat a zostal tam s otcom bývať. Po smrti matky bol byt v Bratislave rozdelený tak, že otcovi pripadol podiel na byte 5/8 a my spolu so sestrou a mladším bratom sme dostali každý po 1/8. Otec nám neskôr oznámil, že na mladšieho brata prepísal dom aj s pozemkom na Morave. Otec približne raz za mesiac chodil do bytu v Bratislave, o tom vždy hovoril, že po jeho smrti sa má rozdeliť medzi nás súrodencov na 3 časti. Otec zanechal závet, v ktorom podľa tvrdení mladšieho brata odkázal všetok svoj majetok, teda vrátane bytu v Bratislave, mladšiemu bratovi. Bude sa dedenie bytu riadiť slovenským právnym poriadkom, ak otec žil na Morave? Máme postavenie neopomenuteľných dedičov?
V prvom rade je podstatné, či bol Váš otec v čase smrti občanom SR alebo občanom ČR. Prvá dôležitá premisa totiž vyplýva zo slovenského zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a vyplýva z nej, že dedičské právne pomery sa spravujú právnym poriadkom štátu, ktorého bol poručiteľ príslušníkom v čase smrti. Teda ak bol v čase smrti občanom SR, malo by sa dedičstvo v zásade prejednávať podľa slovenského práva a ak bol občanom ČR, podľa českého. Toto ale platí len za predpokladu, že Váš otec v závete neurobil tzv. voľbu práva, teda neurčil, akým právnym poriadkom sa bude prejednávanie jeho závetu riadiť, prípadne tiež v závete neuviedol, ktorý dedičský orgán bude na prejednanie dedičstva príslušný.
Táto možnosť (zvoliť rozhodné právo a určiť aj dedičský orgán) vyplýva z Európskeho nariadenia č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve a vzťahuje sa na dedenia po osobách, ktoré zomreli 17. 08. 2015 alebo po tomto dátume. Z tohto nariadenia tiež vyplýva, že ak sa v závete neurčí dedičské orgány, ktorého štátu budú príslušné na prejednanie dedičstva, potom príslušné orgány budú toho štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti. Obvyklý pobyt neznamená automaticky trvalý pobyt. Mal by to byť pobyt na tom mieste, kde poručiteľ trávil podstatnú časť svojho života v čase smrti a kde mal tzv. „centrum stáleho alebo obvyklého spoločenského a ekonomického života“. Z toho, čo ste uviedli, sa javí, že to bude Česká republika. A ak otec zomrel v Českej republike, je pravdepodobné, že konanie sa začne naozaj v Českej republike.
Poďme k otázke rozhodného práva, ktorým sa budú dedičské pomery riadiť, ak Váš otec v závete nezvolil rozhodné právo. Ak bol Váš otec v čase úmrtia stále slovenský občan (len žil na Morave) a v závete neurčil, že sa bude dediť podľa českého práva, potom by sa malo celé jeho dedičstvo prejednávať podľa slovenského právneho poriadku. To vyplýva z § 17 slovenského zákona 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom: „Dedičské právne pomery sa spravujú právnym poriadkom štátu, ktorého bol poručiteľ príslušníkom v čase smrti.“ Ale úprava v českom zákone 91/2012 o mezinárodním právu soukromém a procesním je odlišná a riadi sa primárne obvyklým pobytom: „Právní poměry dědické se řídí právním řádem státu, ve kterém měl zůstavitel obvyklý pobyt v době smrti. Jestliže zůstavitel byl státním občanem České republiky a alespoň jeden z dědiců má v České republice obvyklý pobyt, použije se český právní řád“.
Vychádzajme ale z toho, že by sa dedičské pomery riadili slovenským právom. V takom prípade platí, že ak Váš otec odkázal celý svoj majetok len jednému zo svojich detí, majú tieto deti právo dovolať sa neplatnosti závetu v tej časti, v akej závet odporuje inštitútu neopomenuteľného dediča v zmysle § 479 slovenského Občianskeho zákonníka. Platí, že neopomenuteľnými dedičmi sú deti poručiteľa. Ak by boli deti neplnoleté, je výška ich neopomenuteľného podielu aspoň toľko, koľko by im patrilo pri dedení zo zákona. Keďže ste pravdepodobne všetci plnoletí, máte nárok na dedičský podiel aspoň vo výške polovice ich zákonného dedičského podielu. Ak hovoríme o byte v Bratislave, dedí sa 5/8, ktoré patrili otcovi. Tretina tohto podielu je 5/24 a polovica, ktorá by mala prináležať neopomenuteľnému dedičovi je 5/48. Môžete teda pri prejednaní dedičstva napadnúť platnosť závetu v časti, v ktorej Vás otec opomenul v rozsahu podielu 5/48 na byte. Ak bol otec v čase smrti stále slovenský občan, tento postup sa netýka len bytu alebo iných nehnuteľností nachádzajúcich na území Slovenska, ale akéhokoľvek majetku, ktorý otec mal, teda aj prostriedkov na účte, akcií alebo iných predmetov, ktoré môžu byť súčasťou dedičstva.
Ak bol Váš otec v čase smrti slovenský občan a neurobil voľbu práva v závete a nedôjde ani k tomu, že český notár bude chcieť prejednávať dedičstvo podľa českého práva, ale zoberie do úvahy len to, že bol slovenský štátny občan, malo by sa dedičstvo prejednávať podľa slovenského právneho poriadku. Potom je možné zvážiť aj započítanie darov, ktoré vykonal za svojho života v prospech brata Petra. Spomínate, že za života daroval otec mladšiemu bratovi Petrovi svoj majetok, ktorý sa nachádza v Českej republike (dom spolu s pozemkom). Do úvahy prichádza teda taký postup, pri ktorom by sa obdarovanému bratovi Petrovi započítalo do jeho dedičského podielu to, čo za života od otca bezplatne dostal. V prípade dedenia zo závetu sa ale podľa § 484 slovenského Občianskeho zákonníka započítanie zohľadňuje len v dvoch prípadoch – keď dal poručiteľ príkaz v závete na započítanie alebo v prípade, ak by bol obdarovaný dedič oproti ostatným dedičom neodôvodnene zvýhodnený. Započítanie nie je jednoduchá otázka a jej posúdenie závisí v prvom štádiu od toho, kto bude prejednávať dedičstvo a od prípadného vyriešenia následného sporu, ak dedičia nebudú spokojní s tým, ako notár prejednávajúci dedičstvo v prvom stupni túto otázku posúdil.
Z Vašej otázky vyplýva, že zatiaľ neviete, ako znel otcov závet (s tým sa oboznámite na dedičskom pojednávaní, notár závet prečíta). Predpokladajme ale, že závet môže znieť v zmysle „všetok svoj majetok odkazujem synovi Petrovi“, a žiaden príkaz na započítanie v prospech ostatných detí závete nie je. Aj v takom prípade môžete vzniesť na prejednaní dedičstva námietku započítania s uvedením, že brat Peter bol darovaním domu a pozemku nachádzajúcom sa na Morave za života neodôvodnene zvýhodnený. Český notár sa bude musieť zaoberať jednak tým, či otec synovi Petrovi dom a pozemok previedol bezodplatne alebo išlo o „predaj“ teda Peter otcovi (minimálne „papierovo“) uhradil za dom a pozemok kúpnu cenu. Tiež sa bude musieť český notár zaoberať určením hodnoty darovanej veci (rozhodujúca je cena v čase darovania, teda nie v čase smrti poručiteľa). A nakoniec bude vyhodnocovať, čo je to neodôvodnené zvýhodnenie.
A ešte sa vráťme k druhej možnosti a tou je, že otec bol v čase smrti občanom Českej republiky alebo uskutočnil voľbu českého práva v závete, prípadne bude český notár postupovať podľa českého práva pretože usúdi, že otec mal obvyklý pobyt v Českej republike. V tom prípade platí to, že sa bude dedičstvo aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na Slovensku prejednávať podľa českého práva. Teda českým právom sa bude riadiť aj otázka neopomenuteľných dedičov. Nová česká právna úprava sa už odlišuje v tejto súvislosti od slovenskej, ale úplne inštitút neopomenuteľných dedičov nevylučuje: Podľa § 1643 ods. 1 nového českého Občianskeho zákonníka: „Nepominutelnými dědici jsou děti zůstavitele a nedědí-li, pak jsou jimi jejich potomci.“ Ale nová česká právna úprava zmenila oproti slovenskej rozsah práva neopomenuteľných dedičov na ich neopomenuteľný dedičský podiel. V prípade neplnoletého dediča sú to ¾ jeho zákonného dedičského podielu a v prípade plnoletého dediča je to len ¼ jeho zákonného dedičského podielu. Aj česká právna úprava pozná inštitút „započtení na dědický podíl“, konkrétne uplatnenie je podobne komplikované ako pri postupe podľa slovenského práva.
Problematika je celkom komplikovaná a hoci Európske nariadenie 650/2012 malo veci zjednodušiť, obávame sa, že nie v každom prípade tomu tak je. Posúdenie obvyklého pobytu nemusí totiž byť vždy jednoznačné a otázka rozhodného práva sa naďalej riadi kolíznymi normami príslušných štátnych poriadkov a tie môžu byť rozdielne.
